10. BAD BLOOD – Bastille
Jeden z mojich objavov minulého roka. Moji favoriti sa až na pár výnimiek minulý rok nečinili a tak som aspoň mala čas objavovať nových umelcov. Do tejto kategórie patrí aj skupina Bastille. Ak si myslíte, že túto skupinu nepoznáte tak sa mýlite a ani neviete ako. Určite sú vám povedomé slová But if you close your eyes does it almost feel like nothing changed at all? alebo These are the things, the things we lost, the things we lost in the fire fire fire. Áno toto sú Bastille. Vidíte poznáte ich. Bastille sú objavom minulého roka, hrajú príjemný inde pop rock. Ich piesne sú plné neopočúvaných nápadov. Vedia úžasne meniť tempo, striedať melódie. Rýchle piesne majú výborné tempo, melodickosť, ľahko zapamätateľné texty. Pomalé piesne nie sú prehnane pomalé, prehnane nehrajú na city a tiež majú zapamätateľné melódie. A osobným bonusom pre moju maličkosť je britský prízvuk. Album ponúka pestrú paletu piesní.
Niektoré piesne sa podarili viac niektoré menej. Tie menej vydarené, ale na albume nevadia a zabudnete na ne hneď ako doznejú pretože tie vydarené piesne sú dobré aj za tie nevydarené. A ja som komplikovanejšiu vetu nenapísala od čias tvorby diplomovej práci o multikulturalizme a sociálnej bezpečnosti. Piesne, ktoré si zamilujete hneď na prvé počutie sú, okrem už starých známych Pompeii a The things we lost in the fire, napríklad These streets, Ikarus, Laura Palmer. Medzi najlepšie piesne tiež patrí mierne tanečná Weights of living, Pt. II a tiež aj jednotka Weights of living, ktorá na albume nasleduje až po dvojke.
Každopádne Bastille si miesto v rebríčku zaslúžia pretože album Bad Blood je vydareným dielom, ktoré je odlišné od iných albumov a na indie štýl nie je až tak prehnane prepracované, že vás miesto zábavy nudí. Ide príjemný album, ktorý vám náladu určite nepokazí.
9. AVRIL LAVIGNE – Avril Lavigne
Odpočívaj v pokoji Avril. Časy Let go či Under my skin sú nenávratne preč. Predchádzajúci album bol znosený pod čiernu zem, mne sa naopak páčil lebo z neho bolo cítiť aspoň trochu staré dobré časy. Najnovší album ex rockovej princeznej sa miestami snaží vyhovieť každému jednému fanúšikovi na svete. Je to síce od Avril pekné, ale nefunguje to. Prívrženci prvých dvoch albumov a ani prívrženci The best damn thing nebudú spokojní.
Úvodný singel Here′s to never growing up bol asi jasný odkaz od Avril, že aj keď jej tiahne na tridsiatku, ona nikdy nedospeje. Here′s to never growing up je jednou z najlepších piesní na albume a aj v celej tvorbe sa radí k tomu lepšiemu, no viac ako pieseň ma potešil klip, kde sa objavil duch starej Avril. Zatiaľ čo Here′s to never growing up bol mixom doterajšej tvorby Avril a musel potešiť každého fanúšika úvodná pieseň albumu Rock and roll bol viac písaný pre The best damn thing prívržencov. Na tomto albume nefungujú ani pomalé piesne. Let me go sa zrejme nezmestila na posledný album Nickelback a tak sa objavila na Avrilinom albume. Je to úplne nezaujímavá pieseň. O niečo lepšie je na tom Falling fast, ale tiež nečakajte žiadny zázrak. Väčšina piesní sa nesie v pop rockovom tempe a jasne môžete počuť ako sa piesne snažia znieť ako zo začiatkov Avrilinej kariéry a na druhej strane ako sa snažia znieť ako dnešné tuctové a bez nápadité piesne. Avril sa jednoducho na tomto albume snažila vyhovieť všetkým a výsledkom je totálny chaos, ktorého vrcholom je Hello Kitty, horšiu pieseň som nepočula a snažím sa sama sebe nahovoriť, že je to myslené ako recesia, spolu s klipom. Avril Lavigne aj na tomto albume ponúka našťastie pár piesní, ktoré stoja za vypočutie a dávajú nám nádej, že to s ňou nie je až také zle. Ide už o spomínanú Here′s to never growing up, podľa môjho názoru najlepšiu pieseň na albume 17 alebo pohodovú popovú Bitchin summer. Medzi vrchol albumu patrí určite aj Give you what you like. Dodnes nechápem ako sa táto pieseň ocitla na tomto albume. Ide totiž o jednu z najlepších piesní z celej tvorby Avril Lavigne. Príjemné tempo, trošku ťažkopádny zvuk, gitara, normálny spev bez akéhokoľvek afektu. Svetielko nádeje, že stará dobrá Avril ešte žije, stále bliká, ale pomaly slabne. Avril Lavigne by sa mala rozhodnúť akou cestou sa vydá a nesnažiť sa vyhovieť všetkým. Pri predchádzajúcich albumoch to bolo jasne počuť, že je to Avril Lavigne. No na tomto albume raz počujete Lady Gaga, neskôr Katy Perry, potom máte pocit, že počujete The Pretty reckless, zrazu na vás vyskočí Nickelback a potom zrazu niekde v pozadí počujete Avril Lavigne.
8. PARAMORE – Paramore
Jedným uchom dnu a druhým von. Taký je môj vzťah ku skupine Paramore. Ich tvorba mi prišla fádna, tuctová, ničím odlišná od iných skupín. Nechápala som prečo by som im mala venovať môj drahocenný čas. Lenže v skupine sa udiali menšie personálne zmeny a tak som si zo zvedavosti ich nový album vypočula a zostala som celkom prekvapená. Už to nie je ten obyčajný rock, ktorý miestami znel tak ako keby bol robený nasilu. Z albumu cítiť neuveriteľnú pohodu, radosť, spokojnosť. Občas mám pri počúvaní albumu pocit ako keby mohli Paramore robiť veci podľa seba a tak ako ich bavia. Už úvodná Fast in my car vás presvedčí o zmene, ktorou si skupina prešla. Grow up posúva zmenu ešte ďalej trošku elektroniky a viac popu tejto skladbe neuškodilo. Paramore odchod členov neuškodil, práve naopak pomohol im prebrať sa z kómy a konečne nahrať album, ktorý nemá len jednu výraznú pesničku.
7. COMMON COURTESY – A Day To Remember
Jeden z mojich objavov minulého roka. A môže za to jedna z milióna zbytočných hier, ktorými facebook ešte efektívnejšie môže zabíjať náš čas. Určite ste aj vy hrali hru, kde ste na základe pár sekundových ukážok mali uhádnuť o akú skupinu ide. Táto hra mi síce zobrala veľa času, ale aj mi niečo dala. Vďaka tejto hre som spoznala napríklad aj A day to remember, krátka ukážka z piesne Have faith in me spôsobila, že som si zohnala celú ich diskografiu a nedočkavo čakala na nový album. Na prvé počutie mám pocit, že čím je skupina staršia tak tým je melodickejšia a pokojnejšia. Common courtesy je neuveriteľne melodický, vyvážený. Rev, ktorý sprevádzal predchádzajúce albumy nájdeme aj tu, ale mám pocit, že nie je tu v takej sile a takom množstve ako na svojich predchodcoch. Righ back at it again po prvýkrát prináša spomínaný rev, ktorým je skupina známa. Postupne skupina pritvrdzuje čoho dôkazom je Dead & buried, ktorá patrí k tomu najlepšiemu z celej tvorby skupiny. Skupina sa nevyhne, ale pár chybičkám krásy. Jednu takú som našla v Best of me, pri jej počúvaní som mala pocit, že skupine došli nápady a začali vykrádať svoje staršie piesne. Ako z iného vesmíru pôsobí I′m already gone, ktorej dominuje akustická gitara a text, ktorý má niečo do seba. ADTR tu ukazujú, že majú viac ako len jednu tvár a dokážu napísať aj takúto jednoduchú pesničku. Ak vám nestačí jedna takáto pieseň tak na albume nájdete ďalšiu podobnú I surrender. Silnou stránkou ADTR sú texty, nie sú plné klišé, nepôsobia na vás ako niečo nadpozemské, sú to obyčajné texty zo života podčiarknuté výbornou inštrumentálnou stránkou. Teraz vlastne rozmýšľam prečo som nedala Common courtesy vyššie lebo je to fakt výborný album.
6. MAGNETIC – Goo Goo Dolls
Ich najznámejšou pesničkou bola, je a asi aj bude Iris, ktorá bude naveky vekov spojená s filmom Mesto anjelov s najznámejším filmovým anjelom Nicolasom Cageom. Goo goo dolls čoskoro oslávia 30 rokov od svojho vzniku.
Bola som prekvapená keď som si Magnetic vypočula. Mala som pocit ako keby som cestovala v čase, vrátila som sa aspoň o 14 rokov dozadu. Do doby kedy sa našich hokejistov všetci báli, kedy Justin Bieber ťahal za sebou káčera, kedy sme nepoznali Sheldona, nehľadali sme matku, neboli všetci happy a nerobili si selfie fotky a neoblievali sa kýbľami ľadovej vody. Magnetic ma preniesol do doby kedy z rádia bolo počuť skutočnú hudbu a kedy by taká When the world breaks your heart splynula s davom pretože dj rádia expres by pred ňou pustil Bon Jovi a po nej Train. Presne taký Magnetic je. Vráti vás v čase a vy si uvedomíte ako sa všetko zmenilo. Ak by takýto album vyšiel pred pár rokmi tak by nebol ničím výnimočný, okrem úžasného hlasu Johna Rzeznika. Dnes je ale ako náplasť na vaše krvácajúce uši z rôznych Rihanní, Justinov Bieberov, One Directionov . Album vás chytí za srdce. Na nič sa nehrá, o nič sa nesnaží. Obyčajný pop rock. Zaujme vás každá pesnička, nemá zmysel vyberať tie najlepšie, či tie najzaujímavejšie. Všetky fungujú podľa rokmi overeného vzorca – zapamätateľné refrény, melodické slohy. Osobne som bola prekvapená z tohto albumu a hneď ako odzneli posledné tóny záverečnej lahôdky Keep the car runnig, som si album pustila opäť.
5. OVERNIGHT – Parachute
Ďalší objav roka. Väčšinou mi môj kanál na youtube ponúka na vypočutie samé hlúposti. A to som si myslela aj o Forever and always od Parachute. Klikla som na odkaz len preto lebo som si myslela, že si dáka neznáma amatérska skupina prihrieva polievočku na jednej z mojich najobľúbenejších piesní od Shanii Twain. Ale po prvý tónoch mi bolo jasné, že toto je iné Forever and always, že toto je lepšie Forever and always. Takto sa začalo moje spolužitie s touto americkou pop rockovou skupinou. Ku klasickému pop rocku primiešavajú títo Američania v správnych dávkach trošku moderného zvuku. Takže kde tu započujete aj dáku elektroniku, či tanečné melódie. Overnight ich ponúka požehnane. Album je odlišný od svojich predchodcov, je viac tuctový a nudný. Vlastne ide o najmenej podarený album Parachute. Okrem úvodnej Mean to be, ktorá znie ako staré dobré piesne tejto skupiny. Tu nenájdete veľa takých piesní. Album držia nad vodou texty. Občas sa vyskytne zaujímavá pieseň. Príkladom je pohodová Drive you home, ktorá je jednou z najlepších piesní na albume. Pomalé piesne sú slabé, nudné. A ich najväčším problémom je, že buď majú minimum nápadov alebo naopak ich majú na tri minúty zbytočne veľa. Jedinou výnimkou je Hurricane, ten je namixovaný správne. Žiaľ väčšina piesní je zbytočne preplnená nápadmi. Napriek tomu ide stále o počúvateľný a príjemný album, ktorý je stále lepší ako väčšina albumov vydaných minulý rok.
4. LOVE, LUST, FAITH AND DREAMS – 30 second to mars
V poradí štvrtý album skupiny 30 second to mars prináša opäť iný zvuk a iné piesne ako jeho predchodca. Prekonať predchádzajúci výborný album This is war bolo podľa môjho osobného názoru nemožné. Love, lust, faith and dreams nie je zlý album.
Kvalita mu nechýba, nechýba mu veľkoleposť, koncepčnosť. Nie je tu nedostatok prepracovaných melódií, textov, ktoré vás donútia zamyslieť sa. Podobne ako This is war má aj tento album vynikajúcu úvodnú pieseň – Birth. Je dokonalá, úvod znie ako z rozprávky, keď kráľ kráča na korunováciu alebo inú podobnú udalosť. Následne pieseň ponúka napätie aké prežívajú diváčky Búrlivého vína, či Nina prežije a či ten trtko Zachar zistí že ho Inga vodí za nos ( ako sa zistilo Nina prežila a Zachar odhalil pravdu ). Inštrumentálny úvod je vynikajúci a potom sa na nás valí jedna rocková pieseň zmiešaná s modernou elektronikou za druhou. V piesňach sú výborné zbory. Conquistador je po tomto úvode nevýrazná a príliš umelá. Našťastie po nej ide Up in the air, ktorá ponúka všetko čo 30 second to mars preslávilo a dostalo tam, kde dnes sú. Rozmanitosť, experimentálnosť, melodickosť, rockový zvuk, energia, veľkolepé refrény. Jedna z najlepších piesní albumu je za nami. Výbornou piesňou je aj The race. Hlavne jej druhá časť je výborná a baví ma hádam najviac z celého albumu. Prichádza čas na odpočinok a s ním aj End of all days. Hudobne je zvládnutá na výbornú. Zavriem si oči a predstavujem si, že je naozaj koniec všetkých dní. Celá planéta je zničená a niekde z posledného Ipodu, ktorý útok mimozemšťanov prežil spieva Jared Leto s výzorom Ježiša“ all we need is faith, all we need is faith, faith is all we need“. Z piesne cítiť neuveriteľnú atmosféru, depresiu a zároveň nádej. Po tejto lahôdke prichádza pokračovanie inštrumentálky z úvodu – Pyres of Varanasi. Opäť počuť stredovek a modernú dobu. Tento mix ma nebaví až tak ako úvod, ale v spojení s predchádzajúcou End of all days a nasledujúcou Bright lights funguje výborne. Po tomto „reštarte“ pokračujeme ďalej v tom čo nám album doteraz ponúkal. Skvelé intro má Bright lights. Neviem ako to 30 second to mars robia, ale hneď od prvého tónu vás dokážu vtiahnuť do piesne. Zrazu sa ocitnete na úplne inom mieste na akom sa nachádzate. Bright lights vás zoberú na dáke pekné, šťastné miesto. Z End of all days, Pyres of Varanasi a Bright lights mám pocit ako keby vytvorili jeden veľký príbeh o konci sveta a jeho obnove. Každá z troch piesní predstavuje jednu etapu rekonštrukcie sveta a Bright lights je tou časťou kedy stojíme na najvyššom kopci mesta, sledujeme východ slnka, sledujeme ako lúče slnka osvetľujú budovy a ulice, ako sa ľudia otáčajú smerom k slnku a na tvárach im vidíte úsmev a viete, že ten úsmev znamená len jedno – nový začiatok, nádej, že svet bude krajší a lepší. Jediné čo mi na albume vadí a čo mi skazilo celkový dojem a zážitok z Love, lust, faith and dreams je Convergence. Neviem či si chceli 30 second to mars vystreliť z fanúšikov alebo len nechceli nahrať dokonalý album a tak do piesne, ktorá z úvodu vyzerá na riadny rockový nárez strčili už všetkými zabudnutého Psy a jeho otravný vraj hit Gangnam style. Úplne mi to pokazilo zážitok z inak vynikajúceho albumu. Love, lust, faith and dreams je výborný album, aj napriek hosťovaniu PSY.
Je len veľmi málo skupín, ktoré dokážu napísať album, ktorý v podstate vyzerá ako soundtrack k príbehu. A je ešte menej skupín, ktorých nie som fanúšikom a dokážu ma takto zaujať, dokonca ma dokážu vtiahnuť do deja, dokážu vo mne vyvolať emócie. 30 second to mars to dokázali pretože nahrali výborný album. Nahrali album, ktorý osloví aj nezainteresovaného poslucháča. Skupina nepodliezla latku, ktorú si s This is war dala riadne vysoko, dokonca ju v niektorých prípadoch dala o pár centimetrov ešte vyššie.
3. MILOVANÍ – NENÁVIDENÍ – Zoči voči
Mladá skupina, ktorá sa postupne vypracovala medzi jednu z našich najlepších skupín. Album Milovaní – nenávidení je ich tretím albumom. A opäť je o niečo kvalitnejší a iný. Často krát sú porovnávaní s Inekafe, ale pri všetkej úcte k Vratkovi a spol. Zoči voči Inekafe predbehli. Predchádzajúci album ma mierne sklamal, ponúkol veľa piesní, ale len minimum ma oslovilo a bolo kvalitných. Novinka ponúka 12 piesní a jeden bonus. Hudobný posun cítiť v každej piesni, no zároveň tam stále počuť aj Zoči voči z časov keď ich poznalo len pár fanúšikov z bandzone. Už na predchádzajúcom albume dostal príležitosť ukázať svoje umenie Jano Pisoň, gitarista skupiny. A práve piesne pod ktoré sa podpísal na predchádzajúcom albume patrili k tým najlepším. A na albume Milovaní – nenávidení dostal ešte viac príležitostí. A vôbec to nebol zlý krok. Hneď úvodná Niekedy je jeho dielom. Je to klasická punk rokocvá pieseň s chytľavou melódiou a s vynikajúcou medzihrou. Platí tu pravidlo v jednoduchosti je krása, len škoda vypípania vulgarizmu. V druhej piesni Poď! Poď! Poď! skupina dala zaspomínať na svoje začiatky, ktoré boli o niečo tvrdšie a ukričanejšie ako súčasnosť. Zoči voči ukazujú, že aj o takej otrepanej téme ako láska a sklamanie z nej sa dá napísať kvalitný text, v ktorom nebudete počuť ani jedno klišé, z ktorého by ste si chceli vystreliť mozog z hlavy. K tretej piesni v poradí- Čerešne napíšem len jedno, ak ste ešte nevideli klip a máte na nič náladu tak si ho určite pozrite. A ak máte super náladu tak si ho pozriete tiež. Proste si ho pozrite pretože zábavnejší klip od slovenskej skupiny som nevidela ( fajn možno Horkýže slíže a pár ich kúskov by mohli protestovať ). Výbornou piesňou je Nad Prahou. Skupina v tejto piesni ukazuje svoju pokojnejšiu a romantickejšiu tvár. Pohodová pieseň, ktorá na album úplne dokonale pasuje. Ale titul najlepšia pieseň albumu bohužiaľ získava iná. Láska – nenávisť. To je názov ďalšej piesne, pri ktorej je napísane Jano Pisoň. A táto pieseň je jednoducho najlepšou piesňou z albumu a zároveň asi aj najlepšou piesňou akú Zoči voči napísali. Pravá rocková pieseň, s neuveriteľnou atmosférou, ktorá presne vystihuje to o čom sa v nej spieva. Láska - slohy, s lúskaním a pokojnou atmosférou a nenávisť – refrén, ktorý je klasika veľa gitár a bicích a vokálov. Pieseň má aj veľmi zaujímavú medzihru s motorovou pílou. Obrovskou výhodou tejto piesne je jej atmosféra, ktorá je úplne iná ako pri iných piesňach. Navyše Michal Žitňanský so svojím vokálom robí túto piesňou dokonalou. A keď už spomínam speváka skupiny, nech má bradu dlhšiu ako santa aj tak je jedným z najlepších slovenských spevákov. Šancu ukázať svetu svoj hlas dostal aj Jano Pisoň, ktorý Aj keď... napísal. Zo začiatku to je nezvyk nepočuť Michala, ale časom si na to zvyknete a uznáte, že je to super pieseň. Do vašej pozornosti ešte dávam cover Deti stratenej generácie, ktorej originál autorom je Kontrafakt. V rockovej úprave je to počúvateľná pieseň a nevadí mi ani Ego, ktorý sa v coververzií objavil.
V podstate Zoči voči nahrali album akých za rok vyjde kopec. Na slovenské pomery je to, ale veľmi kvalitný album. Je zaujímavé ako sa skupina formuje, ako hľadala svoj zvuk a svoje miesto na našej scéne. Zoči voči môžu byť vzorom pre skupiny, ktoré sa dnes nachádzajú tam kde kedysi boli oni sami, na začiatku, nešli do žiadnej súťaže, nesnažili sa zaujať škandálmi, tvrdou drinou a snahou sa vypracovali na jednu z najkvalitnejších skupín na Slovensku a v Česku.
2. GRAFFITI ON THE TRAIN – Stereophonics
Jedna z mojich srdcových záležitostí, ktorá ma ešte nikdy nesklamala. Skupina, ktorá je nenápadná no o to viac ju počuť. Skupina, ktorá má podľa mňa speváka s najcharizmatickejším hlasom. Skupina, ktorá je zárukou kvalitnej hudby. Graffiti on the train je ďalším kvalitným albumom skupiny okolo Kellyho Jonesa. Neprináša žiadne experimenty, na čo aj keď to čo Stereophonics hrajú roky funguje ? V poradí ôsmy album prináša opäť rockové piesne s nádychom melanchólie. Úvodná We share the same sun nás navnadí na celý album a približne nám aj naznačí čo nás v najbližších minútach čaká. Stereophonics sa vedia výborne hrať s atmosférou piesne. Dôkazom je druhá pieseň v poradí Graffiti on the train aj keď ide o smutnú pieseň, tak sa vám zapáči a budete si ju pospevovať. Rovnako ako jednu z najlepších piesní na albume Indian summer. Stereophonics dokážu napísať pieseň s refrénom, ktorý možno na prvé počutie neznie ako niečo svetoborné a niečo čo by vás malo strhnúť a čo by ste si mali zapamätať, ale aj napriek tomu vás osloví a páči sa vám. A táto pieseň takýto refrén náhodou ponúka. Viac ako päť minútová In a moment je prepracovanou piesňou s nenápadnými slohami, ale o to viac zaujímavým refrénom. Celej piesni dodáva ten správny šmrnc vokál Kellyho Jonesa.
Mohla by som opisovať každú jednu pieseň, ale asi by vás to nudilo lebo Graffiti on the train nemá žiadnu slabú pieseň. Stereophonics hrajú roky to isté a vôbec to nenudí. Načo sa prispôsobovať dnešnej hudbe a zvuku, keď aj niečo obyčajné a na oko jednoduché vás dokáže zabaviť a možno vás práve takáto obyčajná hudba zabaví viac ako niečo, čo je prepchaté zvukmi, ktoré v konečnom dôsledku nedávajú žiadny zmysel.
1. ( W ) INNA ? – EWA FARNA
Od Měls mě vubec rád ubehlo už zopár rokov. Za tú dobu Ewa Farna stihla vyrásť, piť nervy všetkým čo pozerali tristoosemdasiate druhé pokračovanie Československo hľadá superstar. Minulý rok jej vyšiel v poradí štvrtý album. Zatiaľ iba v poľskom jazyku, ale však poľština znie takmer ako slovenčina či čeština. Na minulých albumoch nás Farna ponúkala obyčajný pop rock, občas viac pop ako rock a na koncertoch zase viac rock ako pop.
Čo ponúka štvrtý album? Asi po prvý krát máme možnosť počuť skutočnú Ewu Farnu. Asi po prvý krát nemáte pocit, že pesničky boli len výberom z dákeho zoznamu, do ktorých sa už len niečo zaspievalo. Piesne sú odlišné a pestré. Nemáte pocit, že toto ste už na albume počuli. Farna sa drží pop rocku, ale občas trošku zaexperimentuje a prinesie niečo iné. Ako napríklad v Mamo!, ktorá je jednou z najlepších piesní albumu. Má iný zvuk, inú atmosféru. Pieseň je výborne namixovaná a má parádny refrén a celkový záver. Trošku mi to pripomína Enyu. Moderný zvuk ponúka úvodná pieseň Znak, pri úvodných tónoch som sa zľakla, že sa Farna rozhodla presedlať na hip hop. Niektoré piesne majú mystický zvuk, niektoré trošku rockovejší, niektoré majú príchuť jazzu, niektoré moderného popu a niektoré piesne sa nedajú zaradiť. Ak aj je pieseň po inštrumentálnej stránke slabšia zachraňuje ju Ewa svojím speváckym prejavom, ktorý je od albumu k albumu lepší. Jej hlas dokáže spraviť aj z obyčajnej, inak nudnej piesne Z napisami zaujímavejšiu pieseň.
Ewa Farna sa za tie roky stala kvalitnou speváčkou a týmto albumom dokazuje, že sa nebojí experimentovať a v spolupráci so svojou skupinou dokáže spraviť pestrý, kvalitný pop rockový album. Je to obrovský skok a zmena v porovnaní s predchádzajúcimi albumami. Síce so svojim novým albumom môže sotva konkurovať skupinám ako sú Bastille, 30 second to mars, Stereophonics, na naše pomery ide o výborný album. A čo je najväčším plus albumu? To, že sa Ewa Farna nezbláznila keď sa dožila dospelosti a nesnažila a nesnaží sa za každú cenu svetu dokázať, že už je veľká a nerobí za svojou kinder kariérou hrubú čiarou, ktorá môže mať podobu vyplazovania jazyka, hojdaním sa na demolačnej guli či absolútnou zmenou hudobného štýlu, čo vo väčšine prípadov znamená, že začnem hrať totálne hlúposti, ktoré o reálny hudobný nástroj ani nezakopli.
Komentáre