5. WHO YOU SELLING FOR : The Pretty Reckless
Americká rocková skupina vedená Taylor Momsen ( to malé rozkošné dievčatko, ktoré Grincha skazilo ) vydala v roku 2016 svoj tretí album. Nič nové, žiadne experimenty skupina neprináša a ani nemusí lebo rock, ktorý hrajú je kvalitný. Kvalitná hudba v kombinácií s kvalitným spevom nemôže byť zlá. Albumu dominujú rýchle, melodické piesne. Ide o čistý rock bez akýchkoľvek prídavkov. Dokonca vďaka piesni Prisoner sa na pár minút prenesieme do 80. rokov. Pri počúvaní úvodných tónov Who you selling for som mala pocit, že Taylor a jej banda niekde na youtube našli Spomienky na budúcnosť od Inekafe. Jediným mínusom je podobnosť Take me down, ktorá má inak vynikajúci refrén, s Back to the river. Ale tento malý zádrheľ je odpustený po vypočutí Mad love, Oh my God. The Pretty Reckles idú ako dobre namazaný stroj a ja verím, že ten stroj bude fungovať aj naďalej.
4.TAKING ONE FOR THE TEAM : Simple Plan
Jedna zo stálic pop punk rockovej scény. Simple Plan sú zárukou jednoduchého, veselého, energického, priamočiareho pop punk rocku s textami o tom ako je svet proti vám, o tom ako vás nikto nemá rád, o tom ako máte zlomené srdce, o tom ako sa nikdy nevzdáte. Simple Plan sa riadia heslom v jednoduchosti je krása. Album ponúka dojemné Perfecly perfect¸Problem child, veselú letnú Singing in the rain, rebelskú I refuse, pravú pop punk rockovku Nostalgic. Žiaľ na albume sa nájdu aj hluché miesta ako napríklad Boom a I don′t wanna go to bed. Simple Plan si stále hrajú jedno a to isté, niekoho to môže omrzieť a niekto im je vďačný za to, že do dnešnej nestálej doby prinášajú niečo stále.
3.YOUTH AUTHORITY : Good Charlotte
Good Charlotte je ďalšia skupina, ktorá sa začiatkom tohto storočia zviezla na vlne popularity pop punk rocku. Postupne sa z Good Charlotte stala obyčajná tuctová skupina až to vyústilo do prestávky. Hlavní ťahúni skupiny dvojičky Benji a Joel Maddenovci sa chvíľu hrali na djov, potom vyskúšali vlastný projekt, ktorý sa neujal. Keď som sa dozvedela, že Good Charlotte vydávajú nový album, nebola som nadšená. Kedysi výborná, originálna skupina sa snažila dať dokopy radio friendly pop a pop punk rock a vznikol z toho zlepenec. A zlepence nikdy neboli dobré. A tak sa skupina rozhodla, že sa pokúsi čo najviac vrátiť ku koreňom. A cítiť to, ako aj po hudobnej stránke tak aj čo sa textov týka. Pri počúvaní albumu máte pocit nostalgie. Na albume síce nenájdete druhý Lifestyle of rich and famous, či The anthem a ani nových Boys and girls a vďakabohu ani I just wanna live, ale aj tak vás bude Youth authority baviť. Môže za to energická Life Changes, vydarený duet Keep swingin s Kellin Quinn, jeden z najlepších refrénov na albume má Life can′t get much better, klasická pop punková The outfield. Jednoznačne najlepšou piesňou je Cars full of people, ktorá ponúka chytľavé slohy, ešte chytľavejší refrén, veľa akustických gitár, do toho bicie a na záver aj trochu pritvrdenia. A zaujímavý text je samozrejmosťou. Good Charlotte prišli po dlhých rokoch s albumom, ktorý baví, neznie tuctovo a, ktorý si aspoň raz vypočujú aj tí, ktorí boli odchovaní na The young and the hopeless.
2. CALIFORNIA : Blink 182
Situácia okolo Blink 182 sa začína podobať na slovenské romantické vrajseriály. DeLonge je súčasť skupiny, potom nie je, Mark a Travis ho vyhodili, Thomas prehlási, že to nie je pravda a tak ďalej. Výsledok je ten, že Thomas DeLonge momentálne nie je členom Blink 182 a jeho miesto prevzal Matt Skiba z Alkaline Trio. A v novej zostave priniesli Mark, Travis a Matt nový album. Už žiadne DeLongeho „vesmírne ava zvuky“ a texty s tak hlbokým významom, že občas ich ani autor nechápe. Len tri akordy, bicie, gitara a basgitara. Blink 182 sa zmixovať starých Blink 182 so zvukom súčasných pop punk rockových piesní. California ukázala tri dôležité veci. Prvá Mark Hoppus potrebuje pri sebe ešte jedného speváka lebo jeho hlas je fádny, nudný a počúvať len jeho prejav môže baviť raz, dva krát a to je všetko. Takže je skvelé, že Blink 182 pokračujú v tom čím boli známy, že majú dvoch rovnocenných spevákov. Druhá vec, ktorú California ukázala je, že Travis Barker je Pán Bubeník a aj slabšie piesne albumu ako Bored to death, Los Angeles, alebo Rabbit hole dokáže povýšiť na počúvateľné piesne. Bez neho by dnešný Blink 182 boli obyčajná tuctová skupina akých je v tomto žánri požehnane. A tretia vec, ktorú nám California ukázala je, že nech je Thomas DeLonge akýkoľvek, tak vie písať výborné piesne, má cit, vie sa vyhrať s melódiou. Mark vie napísať priamočiaru rýchlu pieseň, ide na istotu a veľmi neexperimentuje. Albumu chýbajú chytľavé refrény, ľahké melódie. Celkový zvuk albumu je veľmi ťažkopádny a Cynical ani She′s out of her mind to nezachránia. Čo album okrem Travisa zachraňuje? Matt Skiba, ktorý je kvalitný spevák a kto pozná tvorbu jeho domovskej skupiny tak vie, že je aj kvalitný textár a hudobník. No a potom sú tu piesne, ktoré sú jednoducho výborné a ktoré dajú zabudnúť na nedostatky Californie. Teenage satellites, ktorá má jednoduchý no o to viac chytľavý refrén. HneĎ po nej nasleduje jeden z vrcholov albumu Left alone, výborný text, výborná melódie a dokonalý Matt Skiba. Pravidlo, že pop punk rockové skupiny vedia písať parádne pomalé piesne potvrdzuje Home is such a lonely place, akustická gitara, precítené spievanie a krásny text. Vôbec nevadí, že pieseň zaváňa viac popom ako punk rockom. Takmer na samotnom konci albumu sa nachádza San Diego, kde Matt Skiba dáva definitívne zabudnúť na DeLongea, skupina to tu rozbalí, hlavne v druhej polovici piesni. California je album, ktorý môžeme bez väčších obáv zaradiť do diskografie tejto legendárnej skupiny. Tom DeLonge je nenahraditeľný, ale Matt Skiba si svoje miesto zastal a keď k nemu pridáme umenie Travisa Barkera a nadšenie Marka Hoppusa tak dostaneme slušný album, na ktorom sa nájdu vynikajúce kúsky, ktoré nás budú baviť aj po 182 krát.
1. 13 VOICES : Sum 41
Kanadská skupina okolo Derycka Whibleyho sa po piatich rokoch vrátila s novým albumom. Za tých päť rokov sa udiali udalosti, ktoré výrazným spôsobom ovplyvnili novinku 13 Voices. Najskôr zo skupiny odišiel bubeník Steve Jocz, ktorého nahradil Frank Zummo. V máji 2014 Derycka hospitalizovali pretože mu z chľastania začali zlyhávať obličky a pečeň. Deryck sa dal dokopy a pomaly začal uvažovať nad novým albumom, ktorý bol samozrejme ovplyvnený jeho vážnymi zdravotnými problémami. A v auguste 2015 sa udiala ďalšia významná udalosť, do skupiny sa po deviatich rokoch vrátil „Brownsound“ teda David Baksh. S uzdraveným a už navždy triezvym Deryckom, novým bubeníkom a staronovým gitaristom Sum 41 nahrali nový album 13 Voices. Sum 41 pokračujú po hudobnej stránke tam kde skončili na Screamin bloody murder, len s tým rozdielom, že je tam viac gitár a atmosféra albumu je ešte temnejšia. A o textom je zbytočné písať. Traja gitaristi v jednej kapele nie sú bežným zjavom, ale pri Sum 41 to vôbec nevadí. Návrat Davea ocení každý zvlášť keď si vypočuje parádne sólo v jednej z najlepších piesní na albume Goodamn I′m dead again. Z textov idú miestami zimomriavky, hlavne keď si dáte do súvislosti udalosti posledných rokov. Breaking the Chain je toho jasným príkladom. Pri tejto piesni nemáte problém uveriť Deryckovi každé slovo. Vynikajúcou piesňou je 13 Voices, ktorá má opäť vynikajúci text a po hudobnej stránke to je nárez gitár a bicích v šialenom tempe. Preto prichádza na rad pomalšia War opäť s výborným textom. Celkovou atmosférou pripomína hit Pieces z legendárneho Chucka. Album uzatvára ďalšie majstrovské dielo Twistedby design. Nebudem sa rozpisovať o tom aká je jej inštrumentálna časť prepracovaná, aký má mrazivý text. Radšej napíšem, že po doznení posledných tónov si povzdychnete, aká škoda, že na základnú verziu albumu sa zmestilo len 10 piesní a jedným dychom dodáte toto si musím pustiť ešte raz a ešte raz a ešte raz. Nájsť na albume slabšie miesto je nemožné. Sum 41 sa podarilo namixovať chytľavé melódie, temnú atmosféru, rýchle tempo do jedného výborne fungujúceho celku. No a prejav Derycka Whibleyho je čerešničkou na, už aj tak dokonalej, torte. Sum 41 nahrali dokonalý album, ktorý sa môže porovnávať s ich majstrovským dielom albumom Chuck. Zvykne sa hovoriť, že menej je niekedy viac a pri 13 Voices to stopercentne platí.
Komentáre