20. : SHEEZUS – Lily Allen
Určite si pamätáte na pieseň Smile či Alfie, bol rok 2006 a Lily Allen bola na začiatku svojej kariéry. Vyzerala nevinne, mala príjemné melódie, ktoré vás hneď oslovili, podrezaný jazyk a zrazu zostalo po nej ticho. V roku 2014 vydala celkom vydarený album, nie je taký príjemný, veselý ako debutový, ale stále z neho cítiť drzosť. Najväčšou zbraňou albumu sú jeho drzé, vtipné, ironické texty v spolupráci s nežným prejavom speváčky. Na môj vkus je na ňom veľa elektroniky, na druhej strane piesne sú naozaj melodické, svižné, tanečné a aj nezaujatý poslucháč si na albume niečo nájde. Napríklad As long as I got you. Trošku z tento piesne cítiť country, čo nie je na škodu a je to asi najmenej elektronická pieseň. Veľmi dobre sa tiež počúva L8 CMMR, ktorej názov mi pripomína dáky vírus, ktorý skôr či neskôr vyhubí celé ľudstvo. Ale po prvých tónoch zisťujem, že je to príjemná, kvalitná popová pieseň, ktorá presne charakterizuje Lily Allen. Jemný hlas, hravá melódia a zapamätateľný text spolu s refrénom. Nie som fanúšik Lily Allen, aj keď Alfie mi vždy zdvihne náladu, ale Sheezus je príjemný album, ktorý ma na jedno počutie bavil.
19. LOUDER – Lea Michele
Že neviete kto to je? Ja by som to tiež nevedela keby som nemala raz dlhú chvíľku a nezačala pozerať Glee, česť jeho pamiatke. Lea Michele tam stvárňovala jednu z hlavných hviezd. A raz si povedala, že nebude spievať len v seriály a navyše poväčšine prebraté piesne, ale príde s niečím vlastným. Louder nie je žiadny zázrak, ročne uzrie svetlo sveta niekoľko podobných albumov. Ide o obyčajný popový album s textami plnými klišé s výnimkou If you say so. Piesne sú v mierne rýchlom tempe, niektoré sú viac tanečné niektoré menej. Úvodná Cannonball alebo nasledujúca On my way alebo Don′t let go sú dôkazom. Čo by to bolo za popový album bez pomalých piesní? Pravdu povedať Louder by pomalé piesne ani nemusel mať. Ale jasné v pomalých piesňach viac vynikne hlas speváčky. Za pozornosť stojí Burn with you, na počudovanie ma oslovil aj text, aj keď nič svetoborné neprináša. Najlepšou piesňou je If you say so, kto pozná pozadie jej vzniku vie o čom je a pochopí prečo píšem nasledujúce slová. Nie je z nej cítiť vypočítavosť a nesnaží sa hrať na city, nie je prehnane pomalá, prehnane smutná, je to pekná rozlúčka s Corym Monteithom. Z celého albumu je najlepšia Lea Michele, je dobrá herečka a rovnako dobrá speváčka, ale Louder niekedy znie veľmi prvoplánovo a tuctovo, ale vypočuť a zabaviť sa s ním dá.
18. INDIVIDUALS – From our hands
Slovenská skupina, ktorá vôbec neznie ako keby pochádzala z pod Tatier. A nemôžu za to len anglické texty. Nový album nedosahuje kvality debutového, ale druhý album prekonáva a necháva rovnako ďaleko za sebou ako Hamilton s Rosbergom zvyšok formuly 1. Album ponúka čistokrvné rockové piesne, plné gitarových riffov. Matej Hoťka opäť dokazuje, že je jeden z najlepších slovenských spevákov. Zvuk albumu je trochu uhladený a občas mám pocit, že by vôbec nevadilo keby bol špinavší. Každá jedna pieseň má vynikajúci refrén. Najlepšou piesňou je We are the mess!, neskutočná energia, tempo, atmosféra. From our hands za očakávaniami nezaostali, nahrali veľmi kvalitný a dobrý album, fanúšikov poteší a možno vďaka Individuals získajú aj nových priaznivcov.
17. NA PRAVOM POLUDNÍ - Sima Martausová
Hovorí sa, že ku šťastiu stačí málo. K tomu aby niekto bavil ľudí, robil dobrú, príjemnú, zaujímavú hudbu tiež stačí málo. Koľko? Odpoveď na túto záhadnú otázku vám dá Sima Martausová. Ide o pomerne nový objav na našej hudobnej scéne. Celý prejav speváčky je odlišný od ostatných, pripomína starú Janu Kirschner, ale je lepšia. Ak vás nezaujme hudbou, čo sa môže stať lebo Na pravom poludní nie ja album na prvé počutie a nie je to štýl, ktorý každého osloví, tak vás zaujmú texty, ktoré sú plné metafor, vtipov a sú zo života a nie sú len o láske. Občas máte pocit, že Sima skôr recituje ako spieva, ale aj to je neuveriteľne uveriteľné. Uveríte jej každý jeden tón, každé jedno slovo. Album odštartuje sľubne a ponúkne Banánovú šupku, po nej nasledujú nevýrazné piesne a ku koncu nastúpia piesne ako Raňajky s Alfrédom, ale hlavne Kormorán. Ide o pieseň s najrádiovejším zvukom, je to viac popová pieseň, ale stále tam výrazne počuť rukopis autorky. Sima Martausová je príjemným oživením, získa si vás svojou prirodzenosťou, úprimnými, občas aj vtipnými textami. Jej najväčšia výhoda je v tom ,že Simu Martausovú odlíšite od ostatných speváčok hneď ako zaznejú prvé tóny jej tvorby.
16. NEVER BEEN BETTER – Olly Murs
Ak vás neodradí gýčová, nudná a nezáživná úvodná Did you miss me, ktorá by sa viac hodila Brunovi Marsovi, tak vás čaká celkom príjemný veselý album, ktorý vás určite nebude nudiť. Občas síce budete mať pocit, že ste spolu s Ollym objavili time mechine a preniesli ste sa do 80. či 90. rokov, ale to nevadí v tej dobe bola hudba aj tak počúvateľnejšia. Už druhá pieseň vás nadchne, Wrapped up, kde hosťuje Travie McCoy, je funky, veselá, jednoduchá a trošku s nádychom minulých časov. Olly Murs má celkom zaujímavý hlas, ktorému nevadí funky, ale ani obyčajný pop. Takou typickou popovou piesňou, ktorá dá navyše možnosť vyniknúť jeho hlasu je Beautiful to me. Možno to je tým, že po dvojitej dávke tanečno funky piesní prichádza niečo odlišne iné. Ale do tejto piesne som sa hneď zamilovala, aj napriek textu, ktorý je na mňa príliš beautiful. Ale Ollymu to verím, navyše v refréne má naozaj nádherný hlas. A po romantickej popovine prichádza niečo v štýle country popu. V Up je cítiť country celkom dosť. Navyše pieseň je duet, na pomoc si tento krát Olly Murs zavolal Demi Lovato a úprimne, oživila už aj tak dosť živú pieseň. Predchádzajúce dve piesne sú jasným dôkazom, že by sa Olly mal držať popu a občas do neho niečo primiešať, možno aj funky. Dôkazom toho je Season, ktorá mieša taktiež viac štýlov a opäť dáva vyniknúť v refrénoch aj spevákovi. Každá jedna pieseň je podarená, ak vás neodradí úvodná pieseň, ktorá je fakt nevydarená tak sa máte na čo tešiť. Napríklad na príjemnú pomalú Nothing without you, na gýčovú, ale príjemnú Never been better, ktorá mi trochu pripomína The magic key. Tiež tu nájdete aj trochu ťažkopádnu Hope you got what you came for, či country Stick with me, ktorá trochu pripomína Aviciiho. Album ponúka toho dosť a Olly Murs neklame naozaj nebol nikdy lepší.
15. THE HAUNTING PARTY – Linkin Park
Po dlhých siedmych rokoch vydáva skupina okolo Chestera Benningtona album, ktorý vás nenudí, neuspáva a, ktorý je plný skutočnej hudby. Po dvoch experimentálnych albumoch skupina opäť pritvrdila. Album ponúka piesne, ktoré sa neopakujú, nemáte pocit, že ste ich už niekde počuli. Nechýba ani rapovanie, aj keď mám pocit, že ho je v porovnaní s minulosťou menej. Medzi najlepšie piesne patrí All for nothing, ktorá ponúka starý skladbu piesní skupiny, rap a spev. Fungovalo to v minulosti a funguje to aj dnes. V refréne spieva Page Hamilton a práve refrén je najlepšou časťou piesne. Guilty all the same zaujme inštrumentálnou stránkou, ktorá je temná, melodická a je správnym mixom doterajšej tvorby Linkin Park. Treťou piesňou, ktorá vyniká nad ostatnými je Wastelands, rýchla pieseň, s množstvom gitarového zvuku, rapom, spevom a vynikajúcim refrénom. Tie vedeli LP robiť vždy excelentné. Linkin Park si zobrali z predchádzajúcich albumov to najlepšie a zmiešali to do kopy a vznikol album The Haunting party, ktorý je experimentálny, rýchly, rockový, melodický, chytľavý. Jediný problém je s tým, že zatiaľ čo vás po prvom počutí úplne nadchne, tak na druhé a tretie vypočutie vás začne nudiť.
14. CAVALIER YOUTH – You me at six
V našich končinách menej známa skupina, ktorá je na scéne už 11 rokov. Za tú dobu stihli mať vynikajúci debutový album s piesňou Save it for bedroom. Na nasledujúcom albume ponúkli ďalšie hity ako Underdog, Stay with me a hlavne svoju najlepšiu pieseň Liquid confidence ( nothing to lose ). Nasledujúce dva albumy boli zmesou ukričaných, nemelodických piesní, ktoré nevytrhol z biedy ani Josh Franceschi. Na album Cavalier Youth som bola zvedavá. Zaujímalo ma akou cestou sa skupina vydá na svojou piatom albume. A podľa môjho skromného názoru sa vydali tou najlepšou cestou, ktorá je plná epických, chytľavých melódií a textov, ktoré majú hlavu a pätu. You me at six sa naučili pracovať s melódiu, už vedia, kedy majú pritvrdiť, pridať pár tónov navyše a kedy naopak nie. Úvodná Too young to feel this old v refréne pripomína U2, je rytmická, pozitívna, rýchla. Rovnako sa môžem vyjadriť o Lived a lie. Najlepšou piesňou je Win some, lose some, ktorá najlepšie vystihuje celý album. Je tvrdá, prepracovaná, prehnane melodická až tanečná a má zapamätateľný refrén. Albumu dominujú gitary, občas je k nim pridaný počítačový zvuk a tuctové tuc tuc melódie. V konečnom dôsledku, ale You me at six prišli s vydareným albumom, ktorý fanúšikov poteší a nezaujatých poslucháčov osloví a aspoň jednu – dve piesne si zapamätajú na dlhšie obdobie.
13. RESURRECTION - -Anastacia
Anastacia žije, stále žije a stále má svoje obyčajné, miestami až tuctové pesničky a stále má svoj typický prejav a černošský hlas. Nikdy som nebola jej fanúšikom, jej hlas mi bol nesympatický a jej piesne išli jedných uchom dnu a druhým von. Jediná pieseň, ktorú som od nej mala rada bola Left outside alone. Album Resurrection ma zaujal. Je príjemné vypočuť si album, ktorý zbytočne netlačí na pílu a nesnaží sa byť niečím čím nie je. Viac ma bavia rýchle piesne, pomalé piesne od Anastacie sa mi nikdy nepáčili. Od Resurrection som nič nečakala. No nakoniec som našla jednu vynikajúcu pieseň, ktorá ma donútila vypočuť si celý album a dať Anastacií šancu. Už úvodná Staring at the sun ma nalomila, hlavne svojím refrénom. No a definitívne ma presvedčila Stupid little things, možno to je tým, že refrén mi až príliš pripomína Left outside alone a možno to je melódiou, ktorá sa vám hneď dostane pod kožu a, ktorá tak trochu pripomína Pink a možno to je Anastaciou, ktorá v tejto piesni predvádza taký menší hlasový koncert. Malé hlúpe veci ma presvedčili aby som dala šancu celému albumu a našla som ešte pár piesní, ktoré stoja za to, napríklad jasná popovka Evolution, s magickým refrénom, stavím všetko čo mám, že ak by túto pesničku spievala Katy Perry alebo Avril Lavigne tak by sa celé čaro stratilo. Pomalé piesne od Anastacie nikdy neboli pre mňa. Ak by som bola nútená vybrať jednu pomalú pieseň, tak by som zvolila Stay, to, že je to klasický slaďák, klavír + spev, nevadí. Neprekáža ani to, že pieseň sa ťahá ako sopeľ po rukáve alebo ja ráno o piatej z postele. Pieseň má atmosféru, nesmrdí vypočítavosťou a Anastacia to precítene zaspievala. Anastacia prekvapila, spravila príjemný, normálny a počúvateľný album, ktorý si zaslúži šancu.
12. AVE ROSE – You+Me
Teraz vám prezradím jedno veľké tajomstvo. You+me, sú v skutočnosti Dallas Green a Pink. A aby to bolo ešte zaujímavejšie tak Dallas Green je originál z post hardcore skupiny Alexisonfire. Pink asi pozná každý, to je tá drzá ženská, ktorá si nedáva servítku pred ústa. To, že sa tieto dve osobnosti spojili a nahrali folkový album nie je také prekvapenie. Dalls Green si založil projekt City and colour, ktorý hrá práve folk. No a Pink má v posledných rokoch na svojich albumoch popri klasických „pinkovačkách“, aj folkovejšie piesne, jeden príklad za všetky Dear mr. president. Pink má silný hlas, ktorý v takýchto kľudných, pomalých akustických piesňach vynikne. Dallas Green s Pink neuveriteľne ladia, k tomu pridáme akustickú gitaru a moja hudobná duša viac nepotrebuje. Tento štýl Pink neuveriteľne vadí a nechápem prečo s takýmto nápadom neprišla dávnejšie. Na druhej strane treba dodať, že musíte mať náladu a chuť aby ste si tento album vychutnali a užili. Inak to bude pre vás obyčajný album, ktorý je skôr nudný ako zaujímavý.
11. GOING TO HELL – The Pretty reckless
Taylor Momsen začínala svoju kariéru ako zlaté dievčatko, ktoré spôsobilo neskutočnú bolesť Grinchovi, keď ho donútilo aby sa mu zväčšilo srdce. Prešlo pár rokov a to zlaté zubaté dievčatko by dnes Grincha vystrašilo. Taylor Momsen sa tak ako väčšina herečiek rozhodla skúsiť šťastie aj v hudbe, no na rozdiel od Miley Cyrus, Seleny Gomez, Demi Lovato, Jennifer Lopez vsadila na úplne iný štýl, rock. Už dáky piatok je speváčkou skupiny The Pretty reckless a po vydarenom debute prišla skupina s novým albumom. Na prvé počutie ma Going to hell nezaujal tak ako Light me up, ale čím viac som ho počúvala tým viac som objavovala jeho čaro. Gitary, bicie, rýchle piesne, super speváčka. Žiadne pózy, žiadne tuctové melódie, ale riadny poctivý rock. Taylor Momsen rock neskutočne sedí a veríte jej každé jedno slovo. Going to hell je energická, tvrdá, nekompromisná, zmena melódie je vynikajúci nápad. The Pretty reckless nevymýšľajú, neexperimentujú, robia to čo im ide najlepšie. Jedinou piesňou, ktorá vyčnieva je Fuck up world, ktorá je v porovnaní s ostatnými pomalšia a mäkšia a bez problému by sa mohla hrať aj komerčných rádiách, aj keď vždy keď by prišiel refrén by muselo prísť na rád vypípanie. Going to hell je kvalitný album, je to skutočný album, ale chýba mu ľahkosť akú mal jeho predchodca, rozhodne, ale The Pretty reckless nesklamali.
Komentáre